Meno a priezvisko: 

Faith Anaïs-d'Soyer

Väčšinou však vystupuje pod svojím pracovným menom "Eff", či "Effy"

Pohlavie: 

Žena

Vek: 

19

Povolanie: 

Prostitútka

Rodina: 

Biologických rodičov nikdy nedostala šancu spoznať, jedinú rodinu ktorú kedy mala boli dievčatá v detskom domove a jej adoptívny otec Philibert.

Minulosť: 

Faith sa narodila v malom meste na severe Francúzska ako Adélaide d'Soyer mladej študentke tamojšej strednej školy. Jej príbeh sa začínal rovnako ako u 80% detí, ktoré s ňou pretrvávali dlhé roky v detskom domove - jednou letnou nocou, dvoma spotenými telami, dvoma promile alkoholu v krvi, impulzívnym rozhodnutím a jedným neexistujúcim kondómom. To, že na dieťa nebola pripravená je jediná informácia, ktorú Faith o svojej biologickej matke má a je to zároveň jediné čo ju o nej kedy zaujímalo. Dlhé roky bola presvedčená, že je s ňou niečo zle, najmä keď sa jej kamaráti z detského domova obmieňali, zatiaľ čo sa ona stávala stálym členom domácnosti. Nikdy sa nedokázala pred potencionálnymi rodičmi prezentovať tak, ako všetky ostatné dievčatá. Šaty ju dusili, pokožka na hlave z množstva sponiek škrabala a nôžky z pekných lesklých topánok boleli. Jedného dňa sa však na ňu usmialo šťastie. A to šťastie malo tvár. Keď prišiel prvý krát do domova, tak jej nevenoval pozornosť. Bol pre ňu len ďalší z tých, čo sa nechali očarovať naučeným spôsobom jej spolubývajúcich. Keď však o pár dní neskôr prišiel druhý krát, všimol si jej útlej postavy v rohu miestnosti, ako sa krčí a tvorí si pred svetom clonu z jej dlhých neupravených hnedých vlasov. Keď sa už jeho tvár objavila v dverách po tretí krát, ona bola tá jediná, na ktorej mal prilepený zrak. Adélaide cítila jeho pohľady, zrak sa však zodvihnúť neodvážila. Po niekoľkých dlhých minútach, počas ktorých absolútne nevenoval pozornosť dievčatám, ktoré sa okolo neho točili a zúfalo sa dožadovali jeho pozornosti, sa postavil, prešiel na koniec miestnosti a čupol si k nej. Bez slova jej odhrnul vlasy z tváre a zapravil za ucho. Jeho meno bolo Philibert Anaïs a v ten deň sa stal jej otcom. Philibert bol muž stredného veku so súmernou tvárou a príjemnými črtami, ktorými dokázal očariť nejednu dámu, napriek tomu však žil sám. Bol obchodník s látkami, čo bol jeden z dôvodov, prečo sa takmer neustále sťahovali. Obom však tento druh života vyhovoval. Adélaide milovala pocit vetra vo vlasoch, keď sa premávali po prázdnych poľných cestách v ich dodávke. Nič sa však nevyrovnalo pocitu toho, že je milovaná. Pocitu, že konečne nie je sama, že konečne, po 11-tich rokoch má rodinu.

Adélaidine narodeniny zakaždým oslavovali v ten dátum, kedy si ju Philbert adoptoval. To bol totižto pre ňu deň, kedy sa jej život začal a ma omnoho väčší význam ako ten, kedy sa jej biologický rodičia vzdali. Prvý dar, čo Adélaide od Philberta dostala nebolo niečo, čo očakávala. Želala si výlet do zoo, no namiesto toho dostala niečo cennejšie. Nové meno. Philbert jej v ten deň dlhé hodiny rozprával o tom, aké sú mená dôležité, ako to zobrazuje kto sme a ako veľmi chce aby Adélaide d'Soyer zostala minulosťou - aby to smutné bojazlivé dievča nechala v detskom domove a prijala nový začiatok. A tak dostala meno Faith, čo v preklade z angličtiny znamená viera. Lebo tým sa pre Philberta stala - stala sa jeho vierou. Vierou na lepší život, vierou v šťastie, vierou v to, že svoj život bude zdielať s niekým koho miluje.

Za ďalší rok skutočne so zmenou mena prišla aj zmena osobnosti. Faith sa stala silnejšou, každým dňom veselšou a uvoľnenejšou. O ďalšie dva roky neskôr jej detské črty mizli a nahrádzali ich ženské zaoblené tvary. Bacuľaté líčka nahradili pekne vytvarované lícne kosti a dlhé hnedé vlasy už nenosila ako oponu, práve naopak, nechala nech dokonalo rámujú jej tvár. Na ich potulkách Francúzskom sa ku nej neraz prihovorili mladí turisti, no rodina bola pre ňu zakaždým na prvom mieste.

Bol deň jej 14-tych narodenín, teda tretie výročie jej a Philiberta ako rodiny. Vedela, že tieto budú špeciálne a výnimočné najmä pre ocka, keďže o nich rozprával už niekoľko mesiacov dopredu. Posledné dva roky jej pripravil akési splnenie snov ktoré jej neboli dopriaté keď bola dieťa. Chcel dohnať všetko, čo zameškali a návšteva Disneylandu, či plávanie s delfínmi bolo rozhodne na zozname. Navliekla sa tak do svojich najkrajších šiat, ochotná ignorovať ten pocit stiesnenosti, ktorý jej prepožičiavali, najmä preto že vedela ako sa otcovi páčia. V motelovej izbe, ktorú mali už niekoľko mesiacov prenajatú čakala niekoľko hodín, kým sa jej otec vrátil z trhov. Keď konečne začula hrkotanie kľúču v zámke, jej nadšenie už takmer kompletne opadlo. Pohľad sa jej spojí s Philibertovým a Faith sa zamračí. "Zabudol si." povie nespokojne, no otec jej však len venuje jeden z jeho typických úsmevov. "Ako by som mohol?" povie takmer dotknuto. Faithin zamračený pohľad sa zmení na zmätený. "Ale... veď už je neskoro. Je tma. Takmer noc a môj narodeninový deň o pár minút končí.." Phil jej vzlykanie zastaví tým, že si sadne vedľa nej na posteľ. Chytí ju za ruky a obráti ju k sebe, čím nemá inú možnosť ako opäť si s ním spojiť pohľad. "Nikdy by som nezabudol." povie potichu a bruškom palca jej utrie slzu, ktorá jej začne stekať po líci. "V skutočnosti ťa darček ešte čaká. A tých 30 minút nám na to bohato postačí." Faith ešte raz nahlas vzlykne, no už mu venuje pozornosť. "Pamätáš sa na tvoje prvé narodeniny, čo sme spolu oslávili?" Faith prikývne. "Hovoril som o tom aké sú pre mňa mená dôležité. Pamätáš si ešte čo znamená moje meno?" "Priateľ" odpovie pohotovo ešte stále s plačlivým tónom. "Správne. Som tvoj priateľ?" Faith opäť prikývne. "Dobre. Čo som ti však ešte nepovedal." Philibert pomaly presunie ruku na jej chrbát a tvár bližšie k tej jej. "Je, že moje meno má aj iný význam." "Aký?" šepne Faith, keď už sa ich nosy takmer dotýkali. "Milenec" Odpovie Philibert len pár stotín predtým ako prekoná vzdialenosť medzi ich perami. V momente, čo z nej šok opadne sa od svojho otca prudko odtiahne. "Čo..?" začne nechápavo, no muž ju k sebe opäť pritiahne, tentoraz tvrdo. S pokusom odtrhnúť ho od seba sa začne metať, no pod jeho silnými rukami nemá šancu. Po chvíli, keď už jej telo strácalo silu bojovať s ním, Philibert zovretie zjemní. "Pokiaľ nebudeš dobré dievčatko, ocko ťa pošle naspäť na ulicu. Je to to čo ty chceš?" Faith s umlčanými vzlykmi pokrúti hlavou. "Ak sa mi nebudeš vzpierať, pôjde to ľahšie. Možno ti to bude po čase dokonca príjemné. Rozumieš?" Faith posledný krát vzlykla a prikývla. Philibertove dotyky sa opäť zmenili na nežné, ako ruku presunie na zips jej šiat a pomaly ho začne ťahať nadol.

Sprvu dúfala, že to bolo jediný krát, čo sa niečo podobné stalo. Prešli celé tri mesiace, čo bolo dostatočne dlho na to aby bolesť v jej lone utíchla a otcovi odpustila, napriek tomu že sa jej odpusteniu nikdy nedožadoval. Faith sa však nedokázala hnevať na človeka, kto ju ako jediný ľúbil. V skutočnosti sa od toho dňa jeho láska k nej zväčšila, Faith to videla v jeho pohľadoch aj vo veciach čo jej kupoval. Pocit, že si jeho lásku nezaslúži však prišiel skôr ako dúfala. Po náročnom dni na trhoch, kedy videla ako sa trápi, ako obchody nejdú dobre, no on jej napriek tomu doprial nový bicykel po ktorom tak veľmi túžila, sa mu rozhodla to oplatiť. Len aby mu ustaraný výraz na tvári nahradil ten šťastný, tá eufória, keď sa pred ním začala dobrovoľne zvliekať z nočnej košieľky.

Philibert mal pravdu. Keď sa uvoľnila, tak to šlo omnoho ľahšie. Naučil ju mnoho o jeho tele rovnako ako o tom jej. Páčilo sa mu keď sa uspokojovala sama,ale len keď sa mohol pozerať. Páčilo sa mu, keď mu v noci vliezla pod perinu. Privádzalo ho do šialenstva, keď ho škádlila, a čoskoro si uvedomila že je v tom istá moc. Obrovská moc, v skutočnosti. Zistila, že čím menej šiat bude doma nosiť, tým ľahšie dostane to, čo chce. Čím dlhšie bude pre ocka odďaľovať vyvrcholenie, tým spokojnejší bude, keď mu ho dopraje. Takto prešli tri roky. Obaja istým spôsobom dostávali čo chceli, no narozdiel od Philiberta nebola Faith ani zďaleka spokojná. Dobre vedela, že to, čo robia nie je správne a túžila po inom živote. Po tom, ktorý zažívali všetci jej rovesníci. Rozhodnutie utiecť však neprišlo prirodzene. Philibert bol pre ňu stále otcom, stále jediným človekom ktorý ju prijal za rodinu. Jediný, kto ju chcel v svojej prítomnosti. Nápad odísť od neho jej do hlavy prinieslo dievča, ktorú spoznala pri jednej z ich ciest. Viac žena, ako dievča, no to šlo na pohľad rozoznať len ťažko. Len jej oči prezrádzali, že toho zažila viac ako sa môže zdať. Dlhé svetlé vlasy jej odrážali slnko a len zvýrazňovali skutočnosť, ako tmavé boli jej oči. Prvý krát ju uvidela na trhoch. Zakaždým sa na ňu pozerala zvedavým pohľadom, akoby ju skúmala. Prešli týždne kým sa Faith odvážila prihovoriť sa nej. Nebola ako nikto koho predtým stretla. Dávala Faith pocit, že je v bezpečí a že jej môže povedať čokoľvek. A Faith to aj skutočne urobila. O niekoľko dní o nej žena vedela úplne všetko, videla jej smiech i slzy, zatiaľ čo ona o sebe nepovedala vôbec nič. Faith to však neprekážalo. Konečne ju niekto počúval. Skutočne počúval, nie len tak ako to robieval jej otec.

"Dnes odchádzam" povedala žena, necelý mesiac potom ako s Faith prehodili prvé slová. Tieto dve slová zasiahli malú dievčinu sediacu oproti nej viac, ako si bola ochotná priznať. Faith neodpovedala, nevedela ako. Zvláštnym spôsobom jej to trhalo srdce, aj keď vedela, že sa tento jej sen bude musieť onedlho skončiť. Dobre vedela, že jej - Faith - by sa nikdy nemohlo prihodiť niečo také rozprávkové ako skutočná priateľka. "Idem domov, do Kanady. Chcem aby si išla so mnou" priznala sa žena a pohľad si spojila s tým jej. Faith začali stekať po tvárach prvé slzy. "Ja.. nemôžem. Otec ma potrebuje. Nemôžem ho opustiť." povedala Faith, takmer plačlivo, no žena jej tónu veľa pozornosti nevenovala a začala vstávať. "Je to na tebe. Odchádzam dnes večer. Stretneme sa tu o ôsmej. Ak neprídeš..." vetu nedopovedala, len sa so smútkom pozrela do zeme a obrátila sa jej chrbtom.

Faith neverila ako sa jej niekto mohol dostať tak hlboko pod kožu za tak krátky čas. Ona to však dokázala.

Zvyšok dňa ju nevidela. Len sedela na mieste kde ju nechala a sledovala slnko, ktoré pomaly zapadalo za horizont. Do motela sa vrátila ešte predtým ako sa otec vrátil z práce, no dobre vedela že mu nebude schopná poskytnúť to, čo od nej očakáva. Keď ju po príchode uvidel schúlenú vo vlastnej posteli s oblečením stále na sebe, nahneval sa. Tentoraz ju však ani facka, výhražky, ani agresívne ťahanie za vlasy neprinútilo spraviť to, čo chcel. So sľubom, že jej to zajtra dá poriadne vyžrať za sebou zatreskol dvere a pobral sa do neďalekej krčmy. Faith celú noc ležala na posteli v roztrhaných šatách a s červenými lícami, trasúc sa od plaču. Keď jej na tvár dopadli prvé lúče slnka, jej telo sa už netriaslo. Oči mala suché, všetku vodu z tela vyplakala pred pár hodinami. Pomaly sa posadila, zvliekla zo seba šaty (alebo čo z nich zostalo) a učinila rozhodnutie, ktoré jej zmenilo celý život. O niekoľko hodín neskôr už ležala na palube trajektu, smerujúc do Ameriky. Cieľ jej výletu bol jasný a každý deň sa k nemu približovala. Sprvu cestovala autobusmi, prespávala v moteloch. To málo peňazí, čo otcovi ukradla sa však rýchlo míňalo, prespávanie na autobusových staniciach jej však žiaden problém nerobil. Neskôr zistila, že cesta stopom sa jej taktiež omnoho viac oplatí, vodičom zväčša za odvoz stačilo omnoho menej peňazí ako autobusu.

Bola už v Kanade keď sa jej všetky peniaze definitívne minuli. Nemala ako zaplatiť kamionistovi, ktorý ju na miesto priviezol a jediným spôsobom ako sa mu zavďačiť bolo tým, čo ju otec naučil. Vodičia týmto spôsobom platby pôsobili ešte nadšenejší ako peniazmi a tak prejazdila celú Kanadu, od juhu po sever, hľadajúc stopy po žene, ktorá pre ňu tak veľa znamenala.

Táto cesta trvala mnoho rokov, bez úspechu. Faith sa za ten čas naučila plynulo po anglicky, jej francúzsky prízvuk však zaprieť nedokázala. Na svojho otca za celý ten čas ani nepomyslela a jemu sa nepodarilo ju kontaktovať, napriek tomu sa však rozhodla udržiavať svoje meno - to, čo jej otcovi pripadalo ako to najcennejšie, čo má -tajomstvom a začala vystupovať pod prezývkou Eff, či Effy.

Práve oslávila svoje devätnáste narodeniny, keď sa zbavila všetkej svojej nádeje, svojej viery o nájdenie svojej priateľky. Usídlila sa v meste na severe Kanady a pokračovala v robení toho, čo jej šlo najlepšie. Prostitúcia jej prinášala viac peňazí, ako ktorákoľvek iná práca - veď kto by len zamestnal mladú, neskúsenú, nevdzdelanú dievčinu. A tak sa začína nová kapitola jej príbehu v meste Norwich, do ktorého prišla netušiac o jeho nadprirodzenej súčasti.

Povaha: 

Faith je dievča s množstvom emócií, veľa z nich si však necháva pre seba. Na prvý pohľad môže pôsobiť agresívne a sebavedomo, v skutočnosti však len túži po láske a rodine. Je ochotná sľúbiť svoju večnú lásku komukoľvek, kto by o ňu mal záujem. Jej profesiou je uspokojovanie ostatných, istým spôsobom tým však uspokojuje najmä sama seba, avšak nie fyzicky ale mentálne. Každý jej klient jej dáva, aj keď len na pól hodinu pocit, že je chcená, žiadaná a potrebná.

Založeno 16. 3. 2018
Všechna práva vyhrazena 2018
Vytvořeno službou Webnode
Vytvořte si webové stránky zdarma! Tento web je vytvořený pomocí Webnode. Vytvořte si vlastní stránky zdarma ještě dnes! Vytvořit stránky